Som mama troch dcér. S rozhodnutím mať deti však všetko nadobudlo ešte iný rozmer. Prišiel veľký tlak na zodpovednosť, ocitla som sa v úplne inej ekonomickej i spoločenskej situácií a začala som v mnohom byť opatrnejšia a pociťovať strach, ktorý som predtým nepoznala. To, ako človek narába s prírodnými zdrojmi, ako sa človek správa k prírode či ako nesolidárne funguje spoločensko-politický a ekonomický systém ma hnevalo vždy, ale s materstvom tieto obavy nadobudli jasnejšie kontúry. To, že sa otepľuje, to, čo dýchame, to, ako je koncipovaný verejný priestor, to, ako funguje distribúcia benefitov pre najzraniteľnejších, kvalita potravín atď.

Bolí ma, že už neexistujú lúky, potoky a lesy, ktoré si pamätám z detstva. Tak veľmi by som ich chcela ukázať svojím deťom. Ale oni už nie sú. Potoky sú vyschnuté, lesy vyrúbané, lúky sú zastavané developerskými projektami, zdevastované človekom…

Keď som prvý krát počula slovné spojenie Znepokojené matky, prevrátila som očné buľvy, že načo toto chce ktosi zdôrazňovať a že mám fakt plné zuby toho neskutočného a nikdy nekončiaceho náporu, ktorý materstvo obnáša, takže názov matky vo mne jednoducho na prvú vyvolal vzdor.

Stále viac ma ale trápilo, že individuálne činy, hoci pekné, či prínosné neprinášajú systémovú zmenu a tá je zásadná pri riešení tak závažných otázok, ako je klimatická kríza. Že je pekné že nejazdím autom, nejem mäso, nelietam, ale stále sa nič aj tak nemení!

Znepokojené matky sú presne skupina, ktorá má podobné a častokrát úplne rovnaké sociálne skúsenosti, obavy, či otázky, ako mám ja. Názory máme v mnohom rôznorodé a počúvame sa. Jednoducho, som na správnom mieste.

A áno, mám strach, že ľudstvo bude jediný živočíšny druh, ktorý vymrie na to, že sa mu ekonomicky neoplatí prežiť. Ale okrem strachu a hnevu ma ženie k tomu nebyť ticho aj láska k mojím deťom, lebo chcem, aby mali budúcnosť. Aby mali čo jesť a piť a aj čo dýchať. A zároveň by som ocenila, keby som žila v spoločnosti, ktorá berie na zreteľ, že toto chcú a zaslúžia si všetky deti sveta. A ešte čosi, prečo som sa pridala k Znepokojeným matkám – už na to nie som sama. Som za to vďačná.

Lebo spolu sa to celé nesie akosi ľahšie.