15.6. 2025
“Na Velo-city som bola prvýkrát a zaujal ma široký záber tém aj formátov – od vedeckých prednášok cez príklady iniciatív z rôznych miest až po interaktívne workshopy. Som rada, že v rámci programu zaznievala téma rodovo-citlivého plánovania, spravodlivosti mestského priestoru a aj téma komunikácie a participácie, napríklad ako sa mestám môže pomôcť v situácii, keď nastane „bikelash“ (odpor voči cyklo-infraštruktúre).
Z výskumných prednášok ma zaujala napríklad prednáška Manuely Weber z Nemeckej Environmentálnej Agentúry, kde skúmali bicyklovanie v tehotenstve, v mladých rodinách a u detí. Hovorila o kampani, ktorá má podporiť mladé rodiny vo využívaní udržateľných foriem mobility. Argument, že pri výchove detí je auto v rodine nevyhnutné, je častý aj na Slovensku, aj ked to tak samozrejme nie je. Rozmýšľam, kedy sa dočkáme, aby sa táto problematika riešila na národnej úrovni aj u nás.
Ako pozitívny príklad ma zaujala prezentácia Árona Halásza, ktorý riadi oddelenie pre rozvoj aktívnej mobility v Budapešti o tom, ako sa im podarilo upokojiť dopravu na historickom Széchenyiho reťazovom moste. Tento most, ktorý bol ešte pred pár rokmi zahltený automobilovou dopravou, je po rekonštrukcii otvorený len pre peší pohyb, verejnú dopravu, bicykle a taxíky. Áron hovoril o tom, ako táto finančne nenáročná zmena priniesla vyššiu kapacitu prepravených osôb a prispieva k rôznym cieľom mesta – klimatickým, k zmene modal splitu, či Vision zero.
Do tretice spomeniem zaujímavú a vtipnú diskusiu v rámci workshopu „Starting from scratch: Cities stuck in low gear“. Pri stole sme sa stretli 4 ľudia z Poľska, Češka, Strbka, ja a jeden sympatický Američan Jesus, ktorý v Miami navrhuje cyklotrasy. Diskutovali sme o našich mestách, o tom, ako vlastníctvo automobilu vnímajú rôzne generácie, ako by podporu udržateľnej mobility mohli uchopiť predstavitelia samospráv a médiá. Keďže sme boli takmer všetci z krajín východného bloku, zdieľali sme spoločnú skúsenosť, ako po revolúcii ’89 prišiel kapitalizmus, import americkej kultúry, s ňou túžba vlastniť autá, ktorých počet stále rastie – v tom nám Jesus skočil do reči – „I am very sorry!“ – ospravedlnil sa niekoľkokrát, čo bola jedna z príčin, prečo od nášho stola znel často hlasný smiech. Bolo to od neho pekné gesto, ale Jesus sa nám samozrejme nemá za čo ospravedlňovať. V skutočnosti by som chcela počuť “prepáčte” napríklad od všetkých politikov a političiek, ktoré túto tému neriešia a venujú pozornosť najmä infraštruktúre pre autá. Chcela by som počuť prepáč od automobiliek, fosílnych spoločností a korporácií, ktoré napriek klimatickej kríze naďalej zarábajú na nadspotrebe a neudržateľnom raste. A hlavne, namiesto ospravedlnení by som chcela vidieť reálnu zmenu.
