Volám sa Martina a som znepokojená.

Vlastne, vždy som bola znepokojená – teraz som, dúfam, aspoň znepokojená aktívne.

Intuitívny pocit, že o naše životné prostredie by sme sa mali starať oveľa viac, som mala, odkedy si pamätám. Už na základnej škole som vždy spozornela, keď sa preberala téma globálneho otepľovania (vtedy sa preferoval tento termín), míňania zdrojov či znečistenia plastmi. Nie vždy som tomu rozumela, no väčšinou som mala pocit, že je to veľmi dôležité a treba o tom každému naokolo ihneď povedať. Pochopiteľne, nie vždy sa to stretlo s nadšením, keďže to nie je najľahšia a najpríjemnejšia téma pre žiaka základnej školy. Rýchlo som nadobudla pocit, že to asi trošku preháňam, že som precitlivelá. Usúdila som, že je to problém pre iných, racionálnejších ľudí, ktorí na ňom už určite tvrdo pracujú.

Na strednej som túto tému cielene dala do úzadia, pretože vždy, keď som sa nad ňou snažila hlbšie zamyslieť, premohli ma pocity viny, hnevu a bezmocnosti. Svoju úlohu zohralo aj to, že som nechcela vytŕčať, byť „divná“, negatívne naladená či otravná. Rozhodla som sa nerobiť nič nad rámec triedenia odpadu a šetrenia vody. Napriek tomu som z okolia, médií a dokonca aj zo školy o nej pasívne nasala celkom veľa. Môj obľúbený predmet predsa bola geografia.

Na vysokej škole som študovala učiteľstvo geografie a anglického jazyka, takže táto téma ma znova úplne neobišla. Minimálne som získala dosť dobrý základ na to, aby som nenaskočila na vlnu rôznych dezinformácií šíriacich sa internetom a aby som si viac verila pri komunikácii s ľuďmi, ktorí klimatickú krízu zľahčujú. Postupne sa zo mňa stával menší konformista, no ako svoju hlavnú „misiu“ som vnímala učenie.

Podobne ako iné matky, aj mňa donútilo tému aktívne konfrontovať až materstvo. Téma pre mňa bola stále abstraktná a ťažko uchopiteľná, no uvedomila som si, že taká je pre väčšinu ľudí – a ak sa tým necháme odradiť, bude to mať veľmi hmatateľné negatívne následky na život našich detí. Aj teraz pri komunikácii tejto témy často tápam, neviem, či to robím správne. Tentoraz však mám podporu skvelej komunity a presvedčenie, že je lepšie pracovať aj vtedy, keď sa cítime neisto, ako čakať na niekoho, kto bude mať všetky odpovede.