september 2023
Niektoré matky napísali dôvody, prečo idú voliť v parlamentných voľbách:
Veron
Pamätáte sa na svoj zošítok Moje prvé čiary? Ja si spomínam veľmi jasne. Oranžový obal, vôňa atramentu, pocit že už som asi fakt veľká, keď sa idem učiť písať, ale aj trochu obavy či to zvládnem.
Snáď nikoho veľmi neprekvapí, že som to zvládla a naučila som sa písať.
Keď som mala 18 rokov, konali sa krajské voľby. Ani na sekundu mi nenapadlo či idem voliť, bola to pre mňa samozrejmosť. Tak ako som sa v šiestich rokoch automaticky učila robiť moje prvé čiary, bolo mi jasné že v osemnástich rokoch pôjdem na moje prvé voľby. Pamätám si ako som hrdo kráčala chodbami mojej základnej školy, pocit že už som asi fakt veľká, keď môžem voliť, ale aj trochu obavy či som zvládla sa správne rozhodnúť.
Priznám sa, že výsledok tých volieb si už presne nepamätám, uznávam, že v tej dobe pre mňa politika vôbec nebola zaujímavá či dôležitá. Ale načo si spomínam bol úprimný šok keď som videla číslo volebnej účasti. Približne 20 %. Nerozumela som tomu. Čo sa mohlo prihodiť toľkým ľuďom, že nešli odvoliť? Jasné, niekto ochorie, niekto je odcestovaný, atď, snažila som si v hlave predstavovať rôzne dôvody ale aj tak mi to nevychádzalo. Keď som sa opýtala mojich rodičov, odpoveď “mnohí ľudia proste voliť nechodia”, mi pekne zamávala mojimi predstavami o svete.
Nedokázala som to pochopiť. Veď demokratické voľby, to je v súčasnosti to najgenialnejšie čo môžeme mať. Je to zadarmo, zaberie to pár minút, doslova nulovým úsilím môžem ovplyvniť dianie v meste alebo krajine, kde žijem. Je to môj hlas, ktorý musí byť vypočutý. Je to moje právo. Prečo by som ho zahodila len tak?
Odvtedy som už počula veľa dôvodov, prečo ľudia nešli voliť. Žiaden z nich mi doteraz nedáva veľmi zmysel. A je mi z toho vždy smutno, lebo to potvrdzuje môj občasný pocit, že sme národ s vysokou mierou sťažovania si na všetko vôkol ale s nulovou motiváciou pohnúť zadkom a sami niečo zmeniť k lepšiemu.
Ale viem, že väčšina z nás takých nie je. Ja taká určite nechcem byť. Ja voliť pôjdem. A čo vy?
Ivana
Bola som voliť v gumených rukaviciach.
Bolo to v roku 2004, mala som 21 rokov a prvýkrát som si mohla vybrať prezidenta SR. Výber v 2.kole bol fantastický: Mečiar alebo Gašparovič. No vyber si. 🤯
Gumené rukavice patria k dospelosti. Používajú sa pri odstránení špiny, pri práci, ktorá sa vám hnusí, alebo by vám mohla poškodiť pokožku na rukách. A hodili sa aj tu, na nezvolenie Mečiara. Volila som síce niekoho, kto sa mi hnusil, ale ony ma ochránili pred týmto špinavým kompromisom. Moje ideály tak zostali čisté.
Ísť voliť je právo, ktoré sme nedostali len tak, museli ho ťažko vybojovať tí a tie pred nami.✊ Nevykašlite sa na to. Keď nie ste s nijakou stranou stotožnení, a neviete čo ďalej, spomeňte si na to, že ak nepôjdete, váš hlas prepadne práve v prospech tých, ktorých tam nechcete. Nikto nie je dokonalý, ideálny. Keď tak si kľudne dajte aj gumené rukavice, a vyberte hodnotovo najbližšiu stranu.
Ide o veľa.
👉 Vyberáme si, či chceme byť demokratická, európska a slobodná krajina. Vyberáme si medzi toleranciou a nenávisťou. Medzi populizmom a zodpovednosťou. Medzi riešením klimatickej krízy a jej ignorovaním. Ja som tentokrát s výberom spokojná, rukavice potrebovať nebudem. 🙌
Lucia
Jedno z mojich detí už odišlo.
Možno sa ešte vráti. Neviem. Čím dlhšie študuje v zahraničí, tým viac to vyzerá, že tam zostane dlhšie. A možno navždy. Odišla, lebo chcela kvalitnejšie vzdelanie. A napriek tomu, že pôvodne odišla kvôli vzdelaniu, dnes hovorí, že je toho viac. V iných krajinách nie je všetko bez problémov. Ale keď príde domov, necíti sa vo svojom meste bezpečne. Atmosféra je tu ťaživá a nehostinná. Ľudia sú výbušní a agresívni.
Nielen mladí ľudia sú frustrovaní a demotivovaní. Väčšina z nás je. Má to ešte zmysel? Snažiť sa. Dúfať. Nie je vlastne na mieste povedať si, že načo? Aj tak nebude dobre. Nedáva to zmysel. Nikomu z politikov na nás, bežných ľuďoch, nezáleží. Nemám naivné predstavy ale napriek tomu si myslím, že kým sa dá, netreba sa prestať snažiť. Akokoľvek viem. Niekedy viac, niekedy málo. Možno mám šťastie ale stretávam kopec dobrých, šikovných ľudí, ktorí sa snažia a majú výsledky. Keď sa spoja, dokážu to nemožné. Nevyriešia všetko, ale niečo zlepšia. A to mne za to stojí. Len pár nás to nezvládne.
Vždy som cítila, že moje deti sú samostatné osoby, ktoré nemôžem k sebe pripútať a v podstate ich len dočasne sprevádzam životom. Predstava, že jedného dňa budem vlastne sama, lebo na Slovensku nebudú chcieť zostať, je ťaživá. Predstava, že mladí šikovní ľudia budú odchádzať a už sa nevrátia je úmorná.
Od týchto volieb nečakám zázraky, karty sú rozdané také, aké sú.
Ale to neznamená, že nimi neformujeme, čo sa bude diať.
Rozhodne každý jeden hlas.
Nenechávajme sa v tom navzájom sami.
Marianna
Skoro som (ne) zostala
Pamätám si, akoby to bolo včera… Ten pocit nezmyselnosti a frustrácie a aj ohrozenia, keď v parlamentných voľbách v roku 2006 vyhrala strana, ktorá mala korupčné kauzy a prepojenia na oligarchov. Voľby boli začiatkom júla a ja som už dva týždne ako študentka na vysokej škole zarezávala na letnej brigáde v UK, aby som si cez leto zarobila na štúdium.
Tiež sme mali pocit, že tie voľby sú zásadné. A boli. Predstavitelia tej strany sú tu doteraz. Ten pocit frustrácie bol taký silný, že som sa intenzívne pohrávala s myšlienkou, či sa vrátim domov. A skoro som ostala. Nebyť toho, že som bola v predposlednom ročníku štúdia a do školy som investovala nemálo času a úsilia, vrátila som sa nakoniec naspäť. Vtedy šlo hlavne o rozkrádanie štátu a odovzdanie moci oligarchom.
Teraz, skoro po 20 rokoch mám pocit, že je to ešte horšie. Politici, ktorí vtedy vyhrali, sú cynickejší, ostrieľanejší a horší. Ďalšie ich pôsobenia v parlamente tentoraz prinesie okrem návratu mafie aj reálne geopolitické hrozby – odklon od západnej demokracie smerom k autokracii a obmedzovaniu ľudských práv. O tom, že planéta a klimatická kríza budú medzi prioritami, môžeme rovno zabudnúť.
Už nemôžeme dlhšie čakať.
Planéta nepočká. Preto idem voliť.
Pre klímu, slušnú spoločnosť a pre ďalšie generácie.
Martina
Ne-chcem tu zostať…
V 90 rokoch som študovala v Bruseli. V troch jazykoch. Mala som 15 a otvoril sa mi nový svet. Ľudia okolo si nás mýlili so Slovinskom. A ja som rada prijala s úsmevom status, že som prežila vojnu v Juhoslávii, aby som si nemusela vypočuť, to klasické: „Ou, yes, i know, Slovakia – Vladimír Mečiar“. Hanbila som sa ako pes, za to odkiaľ som a čo sa tu dialo.
Chcela som odísť študovať do Škótska a na nejakej horskej lúke si založiť bylinkovú farmu. Mala by som mačku, psa a možno aj koňa. Postavila by som si típí a cez voľné dni sa brúzgala po škótskej vysočine. Pracovala by som v knižnici, kde by som dôležito požičiavala knihy deťom i dospelým a robila besedy o zmysle života, vesmíru a vôbec.
Nevydalo… Vrátila som sa.
V mojom vysnívanom svete nie sú národné štáty, ani hranice. Nie sú tam elity, ani privilegovaní občania. Sme si všetci rovní a mali by sme žiť tak, aby mal každý všetkého dostatok a nežil na úkor iných. Slovám vlasť, poriadok a neviem čo vôbec nerozumiem. Rozumiem pojmom solidarita, ľudskosť a rôznorodosť. Napríklad.
Voľby sú za dverami. Idem. Napriek skepse a sklamaniu a hnevu z toho, ako to zas raz všetci s nami myslia dobre. Verím v komunity ľudí s dobrými úmyslami a činmi. Poznám také, tvoríme si ich a sú jedným z dôvodov, prečo som tu ostala. Urobím všetko preto, aby moje deti dýchali lepší vzduch, žili v spravodlivom verejnom priestore a mohli si hovoriť čo chcú, kde chcú a slobodne sa pohybovať v krajine i mimo nej.
Pre mňa nie je otázka, či tu chcem alebo nechcem ostať. Zostala som tu. V istom momente som si povedala, že ja už utekať nebudem. Nech idú preč tí, čo robia zle, krajine i ľuďom. Prišlo mi dôležité, postaviť sa tým, čo ubližujú druhým. A že sa tu diali za tých ďalších 20 rokov neuveriteľné veci. Pamätám si, pamätať si je veľmi dôležité.
Vždy robíme z volieb drámu. A mne je zle, že vždy keď volím, tak je to zo strachu, odporu voči ešte horšej vízií, než tá, čo tu je. A vždy som sklamaná z toho, čo príde. Mám toho plné zuby a vlastne tomu vôbec neverím. Mám toho plné zuby! A pôjdem voliť!